30. Dosiaľ neznáma Bakalárova latinská tlač

Mikuláš Bakalár Štetina. Studie a materialy o živote a diele
slovenského provtlačiara v Plzni. Bratislava 1966. 100–103.

Už roky pátram v budapeštianskom Štátnom archíve (Országos Levéltár) v zbierke jeho listín spred roku 1526 po tlačiach, ktoré by sa tam mohli nájsť. Pri tomto pátraní dostala sa mi do rúk tlačená blanketa (signatúra DL 93 743), ktorá potvrdzuje získanie odpustkov vyhlásených v prospech stavby rímskej svätopeterskej baziliky.

Dve iné tlače rovnakého obsahu (DL 21 859, 82 293) v tej istej zbierke pochádzajú – podľa typu litier – z viedenskej Winterburgerovej oficíny. Z výrobkov tejto dielne sme už poznali blankety podobného rázu,[1] vyhotovené v rokoch 1501–1502, resp. 1505–1508. Lenže litery použité v listine vystavenej v Prahe nesúhlasia s typmi viedenskej dielne. Podrobným porovnávaním[2] sa podarilo stotožnit’všetky litery blankety s plzenskými typmi. Pritom je osobitne zaujímavé, ako šikovne použil Bakalár v prípade latinského textu zásoby svojich litier zhotovených pre češtinu. V češtine používané charakteristické litery s diakritickými znamienkami (č a ř) použil na vyznačenie skrátenín (abreviatúr) v latinskom texte a zas literu q v češtine neznámu, v latinčine však takú častú, získal obrátením litery b. Len dve odchýlky sa javia od vzorníku písma, použitého pre porovnanie. Jednak celá zásoba litier pôsobí dojmom väčšej opotrebovanosti, čo možno vysvetliť tým, že vzorník bol zostavený na základe tlačí z roku 1498 a latinskú blanketu tlačili o 10 rokov neskôr. Druhou odchýlkou je to, že kým Tobolka udal výšku 20 riadkov ako 115 mm, v tejto tlači je to len 106 mm. Ide však o Tobolkov omyl, na ktorý podrobne poukazuje iná stat[3] tohto sborníka.

Formálne (typologické) skúmanie tlače treba doplniť rozborom jej obsahu. V ďalšom sa preto pokúšam načrtnúť historické okolnosti, za ktorých vznikol Bakalárov produkt.

Pápež Július II. 18. apríla 1506 slávnostne položil v Ríme základný kameň novej svätopeterskej baziliky. Budova pochádzajúca z raného stredoveku potrebovala už dôkladnú opravu. Namiesto toho chceli postaviť radšej väčší, krajší kostol, čo však bolo nevyhnutne spojené s úplným zborením starého. Pápež milujúci prepych a štedro podporujúci umenie urobil všetko, aby stavba novej baziliky pokročila čo najviac ešte za jeho panovania (1503–1513). Preto – podľa vtedajšieho zvyku – vyhlásil odpustky v prospech stavby. Nad tým sa vtedy práve tak nepohoršovali ako dnes nad lotériami usporiadanými pre dobročinné alebo umelecké ciele. Odpustky vyhlasované v prospech stavby kostolov sa vôbec rozšírili vtedy po celej Európe.

V bule z 12. februára 1507 („Salvator Noster”) oprávnil pápež tých, ktorí na uvedený cieľvložili do pokladničnej debny určenú sumu („10 grossi Julii”) alebo viac, aby v hodine smrti dosiahli od svojho spovedníka úplné odpustenie hriechov. Kto dal menej, tomu sa odpustila len tretina záhrobného trestu. Táto možnosť získať odpustky platila pôvodne len rok, ale 12. mája 1507 ju predlžili bez časového obmedzenia. Medzi podmienkami získania odpustkov patrilo aj odovzdanie milodaru v Ríme; na to bolo potrebné alebo osobne sa dostaviť alebo vyslať splnomocnenca. Takto veru len obmedzený počet ľudí vyuzil možnosť získať odpustky. Preto bulou zo 4. novembra 1507 („Et si ex commiso nobis”) – upustiac od osobného dostavenia sa do Ríma – pápež rozšíril získavanie odpustkov prakticky na celý vtedajší kresť anský svet a uskutočnenie celej veci zveril observantným františkánom. V 25 radových provinciách – medzi nimi aj v uhorskej a v českej – tohože 4. novembra 1507 generálny vikár Hieronymus Torniello dostal na jeho meno znejúce splnomocnenie realizovať celú odpustkovú akciu. Po jeho smrti (zomrel o krátky čas, 8. augusta 1508) preniesli spomenutú úlohu 20. septembra 1508 na Františka Zenoa, ktorý ju vykonával až do svojej smrti 10. apríla 1512.

Tí, ktorí potom vyhoveli podmienkam, dostali písomné svedectvo o získaní odpustkov, a to sa vtedy už všeobecne robilo vyplnením tlačených formulárov, blankiet. Našu listinu „nobili Georgio Gerssei de korlathfewld et katharina conthorali sua” vystavil „Ambrosius de Pylzna Pragensis ecclesiae decanus et administrator”, a to „datum in castro Pragensi die 8 mensis Aprilis 1509”.

Juraj Gerssei, ktorému listina patrila, je pravdepodobne totožný s Jurajom Pethő de Gerse (nachádzame ho v rodokmeni rodiny okolo 1506).[4] Jeho pražský pobyt zrejme súvisel s cestou kráľa Vladislava, ktorý tam cestoval na korunováciu svojho syna L’udovíta 11. marca 1509 a ostal v českom hlavnom meste aj v d’alšej časti roka.[5]

Vystavovateľ listiny Ambrosius de Pylzna bol apoštolským administrátorom pražského arcibiskupstva. Pôvodne sa volal Ambroz Chrt a pochádzal z poprednej plzenskej rodiny. Roku 1466 sa zapísal na lipskú univerzitu, na ktorej získal v nasledujúcom roku bakalaureát.[6] Hodne neskoršie, v decembri 1476, získal aj hodnosť magistra. Medzitým ho roku 1471 vymenovali z katolíckej strany za dekana kapituly sv. Appolinaira, ale bol ním len prechodne, lebo v nasledujúcom roku na tom mieste pôsobil už jeho utrakvistický nástupca. Ambroz sa 8. mája 1479 stal členom pražskej kapituly, nastúpiac na miesto svojho krajana, nebohého Procopia de Plsna. Po sotva troch rokoch zíškal už hodnosť dekana svätovítskej kapituly na pražskom hrade. Keď 8. septembra 1418 zomrel Pauček, vymenovaný za vizitátora na čelo arcibiskupstva, Ambroz získal od pápeža vymenovanie za administrátora: sprvu (1499–1502) len spolu s Blažejom de Plana, potom však celkom sám až do svojej smrti koncom roku 1510.[7]

Za svojho administrátorského pôsobenia mal podiel na vyhlásení viacerých odpustkov. Tak vieme, že sa pilne činil pri rozširovaní odpustkov roku 1500, v tzv. svätom roku.[8] Ambroz nariadil 12. júna 1510 aj zbierku v prospech dokončenia stavby pražskej svätovítskej katedrály.[9] Podnetom pre tento čin mu boli zrejme odpustky vyhlásené na stavbu svätopeterskej baziliky, ktoré rozširoval, ako ukazuje aj spomínaná tu tlač.

V texte odpustkovej listiny vystavenej v apríli 1509 figuruje Hieronymus Tornielo, hoci – ako o tom už bola reč – ten už v auguste predošlého roku zomrel a jeho nástupca Franciscus Zeno už od nasledujúceho mesiaca zastával funkciu hlavného splnomocnenca pre vedenie odpustkovej akcie. Právom možno preto predpokladať, že formulár (blanketu) sa tlačil ešte pred jeseňou 1508.

V papieri tlače možno nájsť aj priesvitku: gotická koruna s krížom. Táto priesvitka je aj v mnohých súvekých viedenských tlačiach a ukazuje pravdepodobný juhonemecký pôvod papiera.[10]

Spomínané početné plzenské súvislosti – predovšetkým Ambrozov tamojší pôvod – sú rukolapným vysvetlením otázky, prečo bol formulár (blanketa) vyhotovený v Bakalárovej tlačiarni.

Bakalárova tlač, o ktorej sa tu hovorilo, je zaujímavá nielen tým, že neveľký počet dosiaľznámych produktov tejto dielne sa zvyšuje ňou o jeden alebo že tzv. odpustkovou listinou sa rozširuje repertoár oficíny o nový druh tlačí. Hlavnou novinkou je to, že všetky dosiaľznáme Bakalárove tlače boli české a tento latinský produkt obohacuje činnosť plzenskej tlačiarne o novú črtu, doposiaľneznámu.

(Z mad’arčiny preložil dr. Ján Čaplovič.)

Bakalár ismeretlen latin nyelvű nyomtatványa

A budapesti Országos Levéltárban őrzik azt a nyomtatott űrlapot, amelyet 1509 árpilis 8-án Prágában állítottak ki a római Szent Péter bazilika építés javára hírdetett búcsú során. A kézírással beírt kedvezményezett gersei Pethő György és felesége volt, aki nyilván a még gyermek Lajos ez év március 11-én cseh királlyá történt koronázására érkezett a cseh fővárosba.

A nyomtatvány a tipográfiai sajátosságok tanúsága szerint Mikuláš Bakalár Štetina pilseni műhelyében készült, aki az akkori Magyarország északi részén, a mai Szlovákia területén született. A nyomdász ügyesen alkalmazta a cseh nyelvhez öntött betűit ehhez az egyetlen ma ismert latin nyelvű kiadványában. A hiányzó „q” betűt megfordított „b”-vel pótolta, a felül jellel ellátott cseh betűket (pl. č, ř) a latinban használt rövidítésként alkalmazta.